„Nenos ho, lebo si zvykne.” „Nenos ho, lebo potom nebude chcieť byť v kočíku.“ „Keď ho naučíš na ruky, bude rozmaznané.” To je len pár z mnohých „rád”, ktoré si veľa rodičov vypočuje, keď chce začať nosiť svoje dieťa. Viacerí sa potom obávajú, že ho nosením naučia „na ruky“ a ono sa stane nesamostatným či rozmaznaným. Neuvedomujú si, že byť v blízkosti svojej matky je pre dieťa prirodzené a nosenie je odpoveďou na jeho potreby. Blízkosť, ktorú počas nosenia zažíva, ho napĺňa istotou, bezpečím a pokojom, ktoré v ňom pretrvávajú nielen počas detstva, ale dávajú mu výborný základ do ďalšieho života.
Rovnako ako sa nedá naučiť dieťa samostatnosti tým, že mu obmedzujeme blízky kontakt a „trénujeme“ jeho nezávislosť tak, že väčšinu času trávi v postieľke alebo kočíku. Je to práve naopak - naplnením jeho potrieb v ranom detstve mu nebude v neskoršom veku blízkosť chýbať a dozreje omnoho skôr, ako jeho rovesníci, ktorí možno boli vychovávaní k samostatnosti, ale blízky kontakt nedostávali v dostatočnom množstve. Nosené deti sa začínajú prirodzene osamostatňovať skôr než ich nenosení rovesníci, bývajú sebavedomejšie, priebojnejšie a komunikatívnejšie.
Práve pri deťoch vychovávaných kontaktne sa stretávame s obavami z rozmaznanosti. Je veľmi dôležité vedieť, že kontaktné rodičovstvo je nielen o napĺňaní potrieb dieťaťa, ale jeho dôležitou súčasťou je aj učenie dieťaťa hraniciam, čo stojí v protiklade s myšlienkou liberálnej výchovy. Pri liberálnej výchove dieťaťu chýbajú pravidlá a pri rozmaznávajúcom štýle výchovy je dieťa stredobodom pozornosti a nezaujímajú ho potreby ostatných.
Mama by preto nemala pri starostlivosti o dieťa zabúdať na svoje potreby a rozhodne by sa preň nemala obetovať. Pravidlá a hranice určujú rodičia, nie dieťa. Robia to s absolútnou otvorenosťou a láskou voči potrebám dieťaťa, ale aj svojim vlastným. Tým ho pripravujú do života najlepším spôsobom – dávajú mu lásku a dôveru v seba samého, ale učia ho aj empatii a tolerancii voči iným ľuďom.